Jedny nie celkom obyčajné Vianoce

Autor: Darth Sabé

Blížia sa Vianoce. Vyzdobovanie paláca je v plnom prúde. Cisárovná vrieska po všetkých naokolo. Všetky jej služobné aj garda majú čo robiť, aby jej vyhoveli. Nič sa jej nezdá dobré. Možno to bude tým, že idú Vianoce a ona je tak veľmi sama. Má síce svoju magistru, ale nie je to ono. Aj tak bude na Štedrý večer sama.
Z kriku bola už vyčerpaná, a tak sa šla radšej prejsť vonku. Vonku bolo krásne, všetko zasnežené a biele. Videla ako sa deti preháňajú a guľujú a na chvíľu zatúžila byť medzi nimi. Byť obyčajnou smrteľníčkou, ktorú okrem darčekov, ktoré dostane na Vianoce, netrápi nič. Byť chvíľu voľná, s priateľmi a zabávať sa. V paláci ju stále niekto sledoval a nemala chvíľu pokoja. Nemala kam ujsť. Cítila sa uväznená vo vlastnej moci. Nechcela sa jej zbaviť, ale zároveň jej tá moc vadila. Bezcieľne sa potulovala po krásnej záhrade, ktorá sa jej zrazu zdala svojou dokonalosťou strašne protivná. Vedela, že ak vojde do zámku, naštve sa ešte viac, takže radšej sa zatúlala k plotu, o ktorý sa oprela a zavrela oči. Predstavila si krajinu. Celú pokrytú snehom, ale bez ľudí (alebo iných stvorení) a ich obydlí. Len stromy, hory a sneh.
Nádherná predstava, z ktorej ju bohužiaľ vyrušil gardista, ktorý jej prišiel oznámiť, že prišla návšteva. Vybrala sa teda do paláca. Cestou sa opýtala, kto prišiel.
„Neviem, pani moja, ale vyzerá dosť zle, takže byste sa asi mali poponáhľať,“ povedal gardista. Zrýchlila krok. O chvíľu vošla do miestnosti, kde ju čakal ten neznámy.
„Kto ste a čo potrebujete?“ opýtala sa diplomaticky.
„Obávam sa, že ja nepotrebujem nič, ale mám v lodi... niečo. Alebo ak chcete niekoho, koho by ste asi mali vidieť. Myslím, že ho ešte spoznáte. Poďte za mnou,“ povedal keď videl jej prekvapenú tvár. Nuž čo mala robiť? Šla za ním. Samozrejme, že chcela vedieť, koho tam má, ale mala neblahé tušenie. Len čo prišli k lodi, všimla si, že je dosť zničená, ale nemala čas zdržiavať sa otázkami, pretože neznámy ju ťahal hore. Najprv nevedela, čo – alebo koho – vidí, ale o chvíľu to pochopila. Kolená sa jej podlomili a s tichým žuchnutím pristála na podlahe. Nechcelo sa jej veriť, že vidí to, čo vidí.
„A-ako sa to stalo?“ opýtala sa roztraseným hlasom, ktorý neúspešne ukrývala. Videla totiž, že pred ňou leží jej najlepší a jediný priateľ, ktorého kedy mala. V poslednom čase v súvislosti s Vianocami naňho často myslela takže ju to dosť zasiahlo. Neznámy jej vysvetlil, že s jej priateľom bol na istej planéte kvôli pašeráctvu (teraz sa priznal, pretože videl, že je veľmi rozrušená a nevšimne si to) a priateľ sa zaplietol do prestrelky, v ktorej bol smrteľne zranený.
„Jeho posledné slová boli: Zanes ma k nej. Musím ju vidieť. Musím jej to povedať. Ona to nevie!“ dokončil rozprávanie neznámy.
„Neviete, čo mi chcel povedať?“ dychtivo sa opýtala, ale neznámy len pokrútil hlavou. Ešte viac posmutnela a zadívala sa na svojho mŕtveho priateľa. Nezmenil sa priveľmi. Len je veľmi bledý a studený. Sklonila hlavu a potichu začala roniť slzy. Neznámy si to všimol a decentne odstúpil a postavil sa do dverí lode. Snažil sa zadržať slzy, ale nedarilo sa mu to. Lenže o chvíľu sa prebrala zo spomienok a otočila sa, takže neznámy si rýchlo utrel slzy a tváril sa, akoby sa nič nestalo. Zavolala gardistov, ktorí odniesli telo jej priateľa.
„Ak chceš počkať na pohreb, ostaň tu,“ ponúkla neznámemu ubytovanie. On len prikývol. Potom vyšla z lode a šla za magistrou. Vošla do miestnosti a videla, že magistra stojí chrbtom k nej a tvárou k oknu.
„Ja viem,“ povedala. „A viem aj, čo ti chcel povedať.“ Bola prekvapená ale radšej nechala magistru hovoriť. „Chcel ti len povedať, že máš brata.“
„Koho?“ zvedavo sa opýtala.
„Toho, ktorý priniesol jeho telo.“
„A... vie o tom?“
„Asi nie. Môžeš mu to ísť povedať.“ Otočila sa a odišla. Vošla do jeho izby. On bol samozrejme prekvapený, že ju vidí.
„Stalo sa niečo?“
„Áno. Magistra mi povedala, čo mi chcel povedať.“
„A?“
„Chcel povedať, že si môj brat,“ povedala a čakala na reakciu.
Chvíľu na ňu pozeral a potom povedal: „Ja... neviem čo povedať. Nevedel som, že... je to pre mňa šok...“
„Aj pre mňa bol. Teda ešte je,“ dodala s úsmevom.
„Takže ja som brat cisárovnej? Páni.“
„Vyzerá to tak, že áno.“ Chvíľu na seba pozerali a potom navrhla: „Nejdeme sa radšej vonku prejsť?“ Prikývol. Vyšli von. Vonku prekrásne snežilo, padali obrovské chumáče snehu. Usmiala sa, pretože toto milovala na zime najviac. Pomyslela si, že aj keď prišla o priateľa, aspoň našla brata. Všetko zlé je predsa len na niečo dobré...
„Čo teraz?“ opýtal sa.
„Neviem. Prejdeme sa a potom pôjdeš so mnou a predstavím ťa ministrom. Čo ty na to?“ opýtala sa.
„Keďže ma nemôžeš utajiť, asi to bude najlepší nápad,“ povedal s úsmevom.
„Guľoval si sa niekedy?“ spýtala sa úplne off topic.
„Áno, pravdaže. Ako každé dieťa,“ povedal štýlom „veď sneh je vždy studený a z vody.“
„Nie každé. Ja som nikdy nemala príležitosť. Buď nebol sneh, alebo som sa nemala s kým,“ smutne povedala.
„To mi je ľúto,“ povedal a videl, že sa nepozerá a tak sa zohol a dvihol trochu snehu, urobil si z toho guľu a hodil ju do nej. „Héééj!“ zakričala so smiechom v hlase a tiež sa zohla, nabrala sneh a pokúsila sa urobiť guľu a hodiť ju.
„Robíš to zle. Pozri takto, potom to takto stlačíš, tuto zatlačíš, aby to bolo guľaté, aha...“ hovoril popri ukazovaní. „A ešte takto natiahneš ruku ak chceš do diaľky a ak chceš na blízko tak stačí takto alebo takto...“
„A čo takto?“ prerušila ho a Silou hodila tú guľu doňho.
Obaja sa začali smiať a on povedal: „Aj tak sa to dá.“ Chvíľu po sebe hádzali sneh, ale už sa zotmelo, a tak šli dnu. Obaja mali zružovené líca od mrazu a zasnežené vlasy.
„Musím sa ešte upraviť,“ povedala so smiechom na perách.
„Dobre, potom ma zavolaj,“ povedal veselo a odišiel do svojej izby.
Ona sa ponáhľala so svojej. Len čo vošla, jej služobné boli prekvapené, aká zmena sa s ňou udiala, a tak chceli hneď vedieť, čo sa stalo. Počas upravovania na schôdzu im všetko povedala. „Ale teraz už musím ísť,“ povedala a ponáhľala sa na poradu. Cestou sa zastavila po brata, ktorý mal ešte jemne ružové líca. Spolu vošli do sály, kde sa konala schôdza.
V sále bol veľký stôl, pri ktorom sedeli ministri a boli pri ňom 2 voľné miesta, na ktoré sa usadili. „Prečo sme vlastne tu?“ opýtal sa jeden z ministrov. Postavila sa a začala: „Chcem vám niekoho predstaviť. Spoznala som ho len nedávno, ale sme si veľmi blízki. Je to môj novo nájdený brat,“ povedala a sadla si. Medzi ministrami to okamžite začalo šumieť. Ona sa len pozrela na brata, ktorý sa ňu povzbudivo usmial.
„Čo s ním bude teraz?“ opýtal sa ktosi.
„Myslela som si, že by tu mohol ostať. Chodieval by so mnou na cesty, na večierky a tak podobne. Bol by niečo ako môj najosobnejší bodyguard. Čo vy na to?“ opýtala sa.
Ministri chvíľu rozmýšľali, ale potom začali prikyvovať.
„Ďakujem vám,“ povedala a na všetkých sa usmiala. Potom kývla bratovi a spolu vyšli von. Prvýkrát ho od radosti objala. Bol síce prekvapený, ale tiež ju objal. Keď sa pustili, ospravedlňujúco sa naňho usmiala. „Som fakt rada, že ťa ministri takto prijali,“ povedala.
„Aj ja. A som veľmi rád, že tu môžem ostať,“ povedal a usmial sa.
„Je už dosť neskoro. Nejdeme spať?“ opýtala sa.
Prikývol, zaželali si dobrú noc a odobrali sa do svojich izieb.